Historický príbeh viedenskej električky

Historický príbeh viedenskej električky

V roku 1898 predložil viedenský inžinier Josef Tauber návrh na prepojenie mestských električiek Viedne a Prešporku elektrickou železnicou. Jej trať viedla z centra Viedne po pravej strane Dunaja cez Schwechat, Hainburg a Wolfsthal. Konečná stanica bola na nábreží Dunaja, na dnešnom Námestí Ľudovíta Štúra v Bratislave. V prípade vojny mala byť využitá na prepravu vojsk. Trať oboch miest totiž umožňovala rýchlu prepravu vojenských jednotiek a materiálu. Okrem vojenského významu mala aj hospodársky charakter. 

Proti výstavbe trate boli aj inštitúcie v Uhorsku, ktoré sa obávali, že sa Prešporok stane východným predmestím miliónovej Viedne. V roku 1909 odobril návrh rakúsky cisár a uhorský kráľ František Jozef I. a povolil tak výstavbu elektrickej železnice. Celá trať z Viedne od Veľkotržnice do Prešporku bola jednokoľajná s výhybňami a merala približne 70 kilometrov. Prvá časť železnice, Viedeň – zemská hranica sa začala stavať v roku 1911. V Prešporku sa začalo s výstavbou rok na to. 

Ing. Josef Tauber, autor myšlienky a projektant Lokálnej dráhy Viedeň – Prešporok (© Peter Martinko collection, web: imhd.sk)

U firmy Ganz Budapešť boli objednané vozne, ktoré boli dodané začiatkom novembra 1913. Firma v tom istom roku dodala aj dve lokomotívy, určené na ťahanie osobných diaľkových vozňov. Niektoré vozne navrhol významný predstaviteľ rakúskej secesie Otto Wagner. 

Slávnostné otvorenie prevádzky sa uskutočnilo 1. februára 1914. Napriek tomu, že v ten deň vo Viedni napadlo 30 centimetrov snehu, všetko prebiehalo v poriadku. Na otvorenie boli pozvaní významní hostia z Viedne, Prešporku a Budapešti. Po vysvätení vlakov sa dali slávnostne do pohybu. Prešli ulicami Viedne plných zvedavcov a zamierili si to rovno do Prešporku, kde ich už čakalo množstvo ďalších zvedavcov, ktorí sa tešili a kývali, ale aj autá, ktoré ich sprevádzali. Na čele niekoľkotisícového davu stál primátor Prešporku, ktorý privítal primátora Viedne a ďalších 142 významných hostí. Slávnosť skončila v hoteli Savoy-Carlton.

Slávnostné otvorenie trate Viedenskej električky (© Občianske združenie Bratislavské rožky archive, web: imhd.sk)

Pravidelná doprava medzi mestami začala až po deviatich mesiacoch, 15. novembra 1914, pretože dodávka električiek na časť trate Prešporok – Kopčany mala meškanie. Od začiatku sa toto spojenie tešilo veľkej obľube obyvateľstva. Za prvý rok prevádzky bolo predaných až tri milióny cestovných lístkov. Nové spojenie sa rozhodol vyskúšať aj korunný princ Karol s manželkou Zitou, ktorí sa do vlaku dostali inkognito. Avšak správa o ich ceste sa šírila rýchlosťou blesku. Na stanici v Prešporku ich už čakalo množstvo priaznivcov, ktorí ich vítali so slovami ,,Nech žijú!”

Počas prvej svetovej vojny bolo zásobovanie potravinami v rakúskej časti monarchie omnoho horšie ako v Uhorsku. Vyvážanie potravín z Uhorska bolo zakázané a trestné. Aj z toho dôvodu chodilo množstvo Viedenčanov električkou do Prešporka, aby si nakúpili základné potraviny. 

Správa z novín z roku 1917 znela: ,,Električka je do prasknutia preplnená návštevníkmi z rakúskej metropoly. Námestia sa len tak hemžia Viedenčanmi.“

Koniec I. svetovej vojny, rozpad monarchie a nové štátoprávne usporiadanie malo veľký vplyv na prevádzku elektrickej železnice. Dňa 1. januára 1919 bola premávka všetkých vlakov cez Dunajský most zastavená. Väčšina trate aj s technickou základňou zostala na území obcí Kopčany a Ligetfalu (Petržalka), ktoré boli stále pod vojenskou kontrolou Maďarska. 

11. augusta 1919 bola Petržalka ako bratislavské predmostie pričlenená k Československu. V roku 1922 spôsobovalo preclievanie batožiny a tovaru pri hranici Československa a Rakúska problém. Rozhodli sa ho vyriešiť zvlášť vlakmi pre cestujúcich, ktorí mali niečo na preclenie. Obdobie I. ČSR charakterizoval prudký pokles cestujúcich osôb z Viedne. Do Bratislavy sa však začali vypravovať špeciálne ,,kino-vlaky”. V roku 1930 sa vo Viedni nemohol premietať v kinách americký film All Quiet on the Western Front (Na západe nič nové). V Bratislave však tento zákaz neplatil a tak tieto vlaky privážali Viedenčanov na filmové predstavenia a neskoro v noci ich odvážali naspäť do Viedne. 

Lokomotíva Ganz Eg 6 (© Martin Harák collection, web: imhd.sk

Nacistickému Nemecku pripadlo Rakúsko, ale aj územie Petržalky a električková doprava, po novom do Engerau, na už bývalú štátnu hranicu bola zastavená 7. októbra 1938. Mnohí žiadali o obnovenie električky, ale nemecká strana o obnovenie nemala záujem. Celá trať na pravej strane Dunaja bola odpredaná Nemeckým ríšskym dráham a úsek od bývalej štátnej hranice s Rakúskom po železničnú stanicu Engerau bol ku koncu roka 1940 prestavaný. V dôsledku udalosti sa začala likvidácia spoločnosti, ktorá trať k bývalej hranici vlastnila. 

10. januára 1941 sa Petržalka znova pripojila na trať Viedenskej električky, ale už iba smerom na Viedeň. Išlo však už o čisto železničnú trať. Toto spojenie bolo v prevádzke do skončenia II. svetovej vojny. Sovietsky zväz v rámci mierovej dohody stroje a zariadenia na trati Viedenskej električky presunul do Juhoslávie. 

Úsek Viedenskej električky aj s koľajnicami na našom území sa zachoval do druhej polovice 80-tych rokov. Bol takmer nedotknutý, nakoľko sa nachádzal v neprípustnom hraničnom pásme. 

Začiatkom 90. rokov premýšľali Rakúšania o znovuprepojení Viedne a Bratislavy pomocou električky. Nakoniec sa však rozhodli vybudovať iné spojenia. Spomienka na Viedenskú električku sa zachovali v pamäti mnohých ako legenda. V čase svojej existencie bola neodmysliteľnou súčasťou Bratislavy a tvorila jeden z jej identifikačných znakov. 

Zdielať na Facebooku  
Vyfiltruj si články podla kategórie