Minulosť je dnes - Martin (Kultúrne srdce Slovenska)

30. roky vs. 2021 – Dom obchodníka Ludvíka Fischera

Severnú časť martinského námestia zdobil od roku 1905 do roku 1938 secesný dom obchodíka Ludvíka Fischera (dom na pravo), kde si obyvatelia mesta mohli zakúpiť rôznorodé oblečenie, ktoré bolo ušité priamo v budove. Predtým na jeho mieste však stála od roku 1843 budova Hostinca na Kaluži. Po jeho asanácii dom odkúpila peňažná inštitúcia Roľnícka vzájomná pokladnica a na jeho mieste postavila firma Hlavaj – Palkovič nový štvorposchodový funkcionalistický dom, podľa projektu architekta Jána Vrany. Neskôr sa v ňom nachádzal Tuzex, potom Poľnobanka a dnes sa tu nachádza sídlo Unicredit banky.

Zdroj historickej fotografie: www.starymartin.sk
Autor historickej fotografie: Ruml
Autor koláže a súčasnej fotografie: www.hiroas.sk

Pôvodne polyfunkčná budova, v ktorej sídlilo divadlo, múzeum, kasíno, hotel, ale aj reštaurácia, bola postavená na základe architektonického návrhu Blažeja Bullu a základný kameň bol položený 30. apríla 1888. Následne bola kompletne zrekonštruovaná v rokoch 1952 – 1953. Význam budovy bol pre obyvateľov mesta ohromný. Po zrušení Matice slovenskej sa objavovali myšlienky o potrebe postaviť v Martine inštitúciu, ktorá by poskytla priestor pre slovenské divadlo a knižnicu. Veľkú dvoranu, javisko i šatne hneď od začiatku používal Slovenský spevokol. Na prvom poschodí boli hosťovské izby a byt hostinského, od južnej strany boli miestnosti Kasína. Budovu prevzalo v roku 1952 – 1953 Armádne divadlo, ktoré ju dôkladne obnovilo a prestavalo len na divadelné účely. Od 1. augusta 1960 prešlo martinské divadlo opäť pod civilnú správu a vrátilo sa k názvu Divadlo Slovenského národného povstania. Tento názov pretrval 43 rokov. 1. septembra 2003 divadlo ako posledné v Turci vypustilo zo svojho názvu SNP a vrátilo sa k svojmu pôvodnému názvu Slovenské komorné divadlo, pod ktorým vzniklo v roku 1944.

Obchody a remeselníci v minulosti lemovali celé námestie. V meste sa nachádzalo množstvo prevádzok, ktoré navštevovali ľudia zo šíreho okolia. Aj keď do počiatku 20. storočia bol Martin svojou veľkosťou skôr malé provinčné mestečko, napriek tomu sa zapísalo výrazne a opakovane do slovenských dejín. Stalo sa zázemím domácej inteligencie, ktorá tu vybudovala stredisko kultúry, vedy, umenia, ale aj peňažníctva a politiky. Vznikali tu prvé slovenské spolky a najmä Matica slovenská. Dvadsiate storočie prinieslo veľký rozmach mesta a to najmä vďaka rozvoju priemyslu. Na ulici Národného domu, neskôr premenovanej na ulicu 29. augusta, mohli Martinčania nájsť napríklad obuvníka Jána Matulu, ktorý sa so svojimi výrobkami dostal až do Paríža, odkiaľ si odniesol zlatú medailu, mäsiara Alojza Kianičku, obchodníkov so železiarskym tovarom, potravinami či napríklad advokáta Dr. Miloša Vanča alebo obchodníka s bicyklami Jozefa Štáhla. 

10. apríla 1840 sa v Bystričke neďaleko Martina narodil Rudolf Krupec. Odišiel študovať do Ruska, kde získal inžiniersky diplom a pracoval na výstavbe ruských železníc. Neskôr, v roku 1882 sa však vrátil späť na Slovensko. Usadil sa v Žiline, kde vstúpil do spolupráce s advokátom Jánom Milecom. Ich spolupráca viedla v roku 1886 k založeniu Hornouhorskej banky Tatra v Martine. Krupec sa stal jej prvým riaditeľom a pod jeho vedením sa rozvíjala a postupne rozširovala do celého Slovenska. V roku 1920 bola premenovaná na Tatra banku a stala sa bankou s najväčším počtom pobočiek na Slovensku. Bolo ich až 44. Organizovala aj spoločenský, kultúrny a politický život v časoch, keď po zatvorení Matice slovenskej k tomu neboli na Slovensku potrebné inštitúcie. V jej dvorane bola 30. októbra 1918 prijatá známa Martinská deklarácia. 

Zakladateľ a prvý riaditeľ banky Rudolf Krupec sa angažoval aj ako člen výkonného výboru Slovenskej národnej strany, bol spoluzakladateľom Kníhkupecko-nakladateľského spolku a Národného domu v Martine. Chcel pretvoriť Turčianske kasíno na veľký sociálno-kultúrny spolok pre celé Slovensko, čo sa mu však nepodarilo. Po druhej svetovej vojne mala banka 40 pobočiek a v roku 1945 bola znárodnená a následne o tri roky neskôr aj zlúčená so Slovenskou bankou, vtedy druhou najväčšou bankou na Slovensku. Inštitúcia bola pomenovaná ako Slovenská Tatrabanka (bez medzery medzi slovami). Na budove sa aj v dnešnej dobe nachádza pamätná tabuľa, ktorá oznamuje prijatie Martinskej deklarácie alebo Deklarácie slovenského národa. Deklaráciou Slováci vyjadrili súhlas s vytvorením Československej republiky a ustanovili Slovenskú národnú radu ako jedinú predstaviteľku oprávnenú vystupovať v mene slovenského národa.

Na konci terajšej ulice M. R. Štefánika (predtým Hlavná ulica, neskôr premenovaná na Masarykova) sa nachádzal obľúbený Révajovský hostinec, ktorý uzatváral námestie na jeho severovýchodnej strane. Ulice smerujúce k námestiu boli odjakživa využívané obchodníkmi a remeselníkmi, ktorí sa vďaka ich výbornej lokalite mohli tešiť množstvu zákazníkov. Vedľa Révajovského hostinca za čias Rakúsko – Uhorska mala svoje sídlo tlačiareň Františka Moškóciho. Dom s balkónom pôvodne patril Adolfovi Fischerovi, ktorý mal vo dvore od roku 1883 zámočnícku dielňu, kde zamestnával okolo 30 pracovníkov. Dom naľavo od neho patril Maxovi Gráberovi, obchodníkovi so železom.

10. februára 1861 sa v Leštinách narodil vydavateľ, básnik a publicista Jozef Gašparík, ktorý vytvoril kníhkupeckú sieť na Slovensku. Všetko to začalo v roku 1895 v Martine, kedy založil kníhkupectvo a o dva roky neskôr i malú tlačiareň. Stal sa aktívnym členom Slovenského spevokolu, písal preň a hrával divadlá. Kníhkupectvo J. Gašparík je známe aj súčasníkom, nakoľko dobový nápis je možné nájsť na budove, ktorá sa nachádza len pár krokov od Národného domu aj v dnešnej dobe. Jozef Gašparík do literárneho života vstúpil ako spisovateľ, vydavateľ i kníhkupec. Písal nenáročné veršované texty na rôzne národné, politické, sociálne a náboženské témy. Chcel najmä vychovávať a poučiť. Dohromady vydal viac ako 140 titulov a jeho zásluhou vyšli aj niektoré diela ďalších slovenských spisovateľov, ako napríklad Jozefa Gregora Tajovského.

Po výstavbe Národného domu v roku 1889 bola otvorená aj nová ulica smerom ku železničnej stanici. Domy z nepálenej tehly, ktoré sa predtým nachádzali za Národným domom v rokoch 1905 – 1910 zbúrali a postavili namiesto nich nové, ktoré neskôr nahradila dostavba Národného domu, v ktorej v súčasnosti sídli Slovenské komorné divadlo. Rohový dom patril kníhtlačiarovi a kníhkupcovi Jozefovi Gašparíkovi. V Národnom dome sa nachádzala aj reštaurácia ,,Plecháreň”, ktorá dostala pomenovanie podľa plechovej pokladničky, do ktorej sa zbierali dobrovoľné peňažné dary. 

Prvá budova Matice – Pôvodná budova Matice slovenskej bola postavená v rokoch 1863 – 1875 podľa projektu Jána Nepomuka Bobulu architektom Milanom Urbánom. Po tom, čo mesto budovu dokončilo, ju v roku 1869 Matica slovenská za finančné prostriedky získané národnými zbierkami odkúpila. O šesť rokov neskôr však budovu po násilnom zatvorení Matice maďarská vláda zhabala a umiestnili do nej štátne úrady. Dostavaná bola preto až v roku 1900. Najväčšou miestnosťou bola Národná dvorana s výškou cez dve podlažia, s galériou a javiskom, v ktorej sa konali valné zhromaždenia Matice slovenskej, no využívali ju aj ako tanečnú a divadelnú sálu. Na prízemí boli aj miestnosti Turčianskeho kasína, kuchyňa, depozitár, pokladnica a na poschodí byty. Do tejto budovy sa mohli nasťahovať aj martinskí ochotníci. Prvým predstavením boli Obžinky 10. augusta 1865 a odvtedy sa tu do zatvorenia Matice slovenskej pravidelne hrávalo aspoň raz, niekedy i viackrát mesačne. V budove dnes sídli Slovenské národné literárne múzeum.

Memorandové námestie je pamätným miestom v histórii Slovenska. Na priestranstve pod lipami pred evanjelickým kostolom a evanjelickou školou sa 6. a 7. júna 1861 za prítomnosti okolo 6-tisíc účastníkov konalo Memorandové zhromaždenie slovenského národa. Zišli sa tu slovenskí politici na čele so Štefanom Daxnerom, aby podpísali významný dokument – Memorandum národa slovenského, v ktorom sa požadovalo zákonom zabezpečiť rovnoprávnosť slovenského národa v Uhorsku. Na námestí sa dodnes nachádza budova fary, evanjelický zborový dom a budova z roku 1834, v ktorej bolo umiestnené druhé slovenské evanjelické gymnázium. Je tu tiež zrekonštruovaná budova Biblickej školy. Súčasťou námestia je aj evanjelický kostol sv. Martina, ktorý bol postavený po vydaní Tolerančného patentu cisárom Jozefom II.

Budova Matice súčasná – Sídelná budova Matice slovenskej je v poradí druhou matičnou budovou. Vedenie Matice si objednalo stavebné práce u Stanislava Zachara z Vrútok. Prvý výkop stavby urobil matičný správca Jozef Škultéty 7. októbra 1924. Výstavba sa realizovala od jesene 1924 do februára 1926. Stavebné náklady sa vyšplhali do výšky 2 500 000 Kč a na jej otvorení bol osobne prítomný aj prezident ČSR a protektor MS Tomáš Garrigue Masaryk. Pre jej celospoločenský význam ju v roku 1963 vyhlásili za kultúrnu pamiatku, od roku 2002 je národnou kultúrnou pamiatkou. V záhradnom areáli sa od roku 2012 inštaluje rad búst národných a matičných dejateľov. Bronzové busty znázorňujú poprsie vo výške 60 cm a umiestňujú sa po dvoch stranách záhrady do oblúka čelom k budove. Na východnej strane sú umiestnené busty matičných dejateľov a na západnej strane busty predstaviteľov slovenského národného hnutia.

Múzeum Andreja Kmeťa, predtým Turčianske múzeum Andreja Kmeťa plní funkciu regionálneho vlastivedného a prírodovedného výskumného centra Turca. Sídli v budove  Muzeálnej spoločnosti slovenskej, dokončenej v roku 1908 len pár metrov od Národného domu na ulici Andreja Halašu (v súčasnosti ulica Andreja Kmeťa). Prvým predsedom spoločnosti bol Andrej Kmeť. Bola založená roku 1893, avšak jej stanovy a prvé valné zhromaždenie sa konalo až o dva roky neskôr. V budove sa nachádzajú pracovne, depozitáre, knižnica, stále expozície a výstavne priestory. V 30. rokoch sa v záhrade za Národným domom a vpravo od múzea konávali tanečné zábavy. 

Advokátska komora – V Martine sa nachádza množstvo pamiatok a budov či už národného alebo regionálneho významu. Jednou z nich je bezpochyby aj bývalá administratívna budova Advokátskej komory na Ulici Andreja Kmeťa. Martin bol už od roku 1921 sídlom Advokátskej komory pre celé Slovensko a Podkarpatskú Rus. Budova bola postavená v roku 1923 na základe projektu architekta Jána Palkoviča. Nachádzali sa tu obchodné priestory, zasadacia sieň, kancelárie, ale aj byty. Po tom ako Advokátska komora zmenila sídlo, budova prešla do správy pionierskej organizácie a v súčasnosti v nej sídli Centrum voľného času Kamarát a Turistické informačné centrum mesta Martin. 

Hotel Slovan – Juhozápadnú časť námestia Andreja Kmeťa dotvárala od roku 1923 dominanta hotelu Slovan, pred ktorým sa nachádzala aj benzínová pumpa. Martinčania sem radi chodili do reštaurácie na kávu, na džús alebo na tanečnú zábavu. Dnes tu sídli viacero menších firiem. Cesta na západ za hotelom viedla ku železničnej stanici, ktorá začala byť veľmi vyťažená. Rozhodli sa tu preto postaviť svoje domy viacerí remeselníci, napríklad holič Jozef Mauer, kožušník Ondrej Ťahúň či obchodník s drevom Šalamún Kohn. 

Pešia zóna na námestie – Hlavná ulica v Martine bola pred rokom 1843 zastavaná najmä drevenými domami a tiahla sa od námestia na sever až k tzv. Husaciemu rínku. V roku 1843 však Martin zachvátil obrovský požiar, počas ktorého zhoreli takmer všetky drevené domy. Po požiari vznikla nová ulica s názvom ulica Národného domu a Hlavná ulica zmenila svoj pôvodný vzhľad. Prízemné domy s obchodíkmi sa postupne prestavovali na poschodové domy – dole boli väčšinou obchodné priestory, zatiaľ čo na poschodí sa nachádzali kancelárie alebo byty. V 20. – 30. rokoch 20. storočia sídlili na Hlavnej ulici rôzni živnostníci, právnici a lekári. Obyvatelia mesta tu mohli nájsť napríklad Veľkoobchod so železom Maxa Grábera, predajňu kávy Meinl, firmu Baťa či rôznych pekárov, mäsiarov, holičov, ale aj hračkárstvo a pálenicu. 

Kaluž – Námestie okolo kostola sv. Martina tvorilo križovatku ciest susedných obcí. Námestie bolo centrom života, dôležitý komunikačný priestor, kde sa konali trhy a jarmoky. Trhy bývali v Martine každý týždeň vo štvrtok. Prvý jarmok v roku bol matejský, nasledoval turičný, vavrinecký, bartolomejský, martinský a predvianočný jarmok. Kostol sv. Martina mal do roku 1901 okrem hlavnej veže aj štyri bočné malé vežičky. Na severozápadnej strane ohraničoval námestie od roku 1740 Župný dom oproti ktorému stál Révajovský hostinec, ktorý bol v roku 1937 prestavený na modernú budovu Mestskej sporiteľne. V roku 1882 bol na západnej strane postavený Glückstahlov dom, neskorší Obecný dom. Ulicu medzi Obecným a Župným domom volali domáci Biaľošová, nakoľko viedla k obchodníkovi, ktorý predával výborné koláče z múky – biaľoše. Námestie mnohí prezývali „Kaluž”, kvôli kalužiam, ktoré sa tu zvykli po daždi tvoriť. Martinčania zápasili s prezývkou „kalužiari” dlhé roky, až kým nebolo námestie vydláždené. 

Tak, ako si kresťania stavali kostoly, tak aj židia si stavali svoje posvätne chrámy v podobe synagóg. Jedna taká vyrástla aj v roku 1875 neďaleko centra Martina na vtedajšej Smrtnej ulici smerom na cintorín. S príchodom druhej svetovej vojny mnohých martinských židov transportovali do pracovných táborov. I napriek transportom zostalo v Martine žiť niekoľko židovských rodín, ktoré prežili najťažšie obdobie. Martinská synagóga vojnu zázrakom prežila, avšak po roku 1945 už neslúžila svojmu pôvodnému účelu. Priestor určený na modlitby nahradila sušiareň a sklad obilia. Dnes sa tu nenachádza ani pamätná tabuľa, len zastávka autobusu. Martinčania na ňu spomínajú ako niečo záhadné, ale skvostné, s krásnymi farebnými sklíčkami na oknách. 

Cestný nadjazd spájajúci centrum mesta Martin s časťami Podháj, Stráne a Záturčie, tzv. martinský slimák, bol postavený v roku 1974. Svojou netradičnou výstavbou bol dlhé roky tŕňom v oku nielen domácich, ale aj pocestných. Obyvatelia mesta, ktorí bývali neďaleko Slimáku boli častokrát svedkami dopravných nehôd vodičov, ktorí neboli zvyknutí na takúto cestu. V pozadí vidieť vývojové stredisko Turčianskych strojární Martin, ktoré sa do výškovej, osempodlažnej budovy presťahovalo v roku 1974. Podstatnú časť výrobného programu tu tvorila najmä ťažká vojenská technika, zastúpená hlavne produkciou tankov. Vyrábali sa tu však aj lokomotívy, lode, ale aj stavebné či banské stroje.