História Vianoc v Československu a vo svete

História Vianoc v Československu a vo svete

Vianoce sú kresťanskými sviatkami narodenia Ježiša Krista a ako náboženská, ale aj kultúrna slávnosť sú slávené miliónmi ľudí po celom svete. Spolu s Veľkou nocou patria k najvýznamnejším sviatkom. Nielen kresťania slávia na Slovensku a v iných krajinách tento deň vzájomným obdarovávaním.

Zdroj titulnej fotografie: fortepan.hu

História Vianoc

V katolíckych rodinách sa darčeky rozdávali na sviatok sv. Mikuláša. Vianočné sviatky neboli vždy len rodinnou záležitosťou. V počiatkoch išlo skôr o sviatok, kedy bohatí dopriavali chudobným a deťom. Bol to hedonistický sviatok: jedlo, víno a spev. Neskôr sa pokresťančil, ale jeho tvár sa výrazne zmenila až neskôr. 

Teórie, prečo sa Vianoce vo väčšine sveta oslavujú buď 24. alebo 25. decembra, sú tri. Podľa prvej teórie vybrali skorí kresťania dátum 25. decembra kvôli slnovratu, od ktorého začína pribúdať Slnko – čo pre nich predstavovalo príchod spasiteľa. Podľa druhej teórie bol dátum vybratý ako 9 mesiacov po Veľkej noci; slnovrat totiž nasleduje 9 mesiacov po rovnodennosti, blízko ktorej sa slávi Veľká noc. Podľa tretej teórie sa snažili kresťania niečím prekryť význam vtedy obľúbených sviatkov, napr. osláv kultu staroperzského boha slnka Mitra.

Podľa historických záznamov sa prvé Vianoce oslavovali približne v 4. storočí. Nie je to však ani zďaleka jediný sviatok, ktorý si v minulosti ľudia v decembri pripomínali. V Nórsku oslavovali tzv. Yule, Nemci v tom čase volali na slávu boha Odina, Rimania oslavovali Saturnálie, počas ktorých uctievali Saturna, boha poľnohospodárstva. Počas 25. decembra sa konali aj Juvenálie, oslavy na počesť detského boha známeho pod menom Mithra. Pravdou je, že v časoch, kedy sa rodilo kresťanstvo, sa narodenie Ježiša Krista neoslavovalo – hlavným sviatkom bola Veľká Noc, teda jeho zmŕtvychvstanie. Zmena prišla až s pápežom Júliusom I., ktorý v 4. storočí rozhodol, že Vianoce budeme oslavovať 24. decembra. 

Vianočné znaky

S Vianocami sa viaže množstvo ľudových tradícií, piesní (kolied), výzdoby, jedál a iných zvykov. Patrí sem ľudová dramatizácia vianočného príbehu (od 11. storočia), ktorú si nacvičili mladší chlapci prezlečení za betlehemských pastierov s tradičnými čapicami, stavanie jasličiek (od 13. storočia), adventný veniec a od 19. storočia vyzdobený vianočný stromček.

Robenie betlehemov spopularizoval v 10. storočí František z Assissi, zvyk sa rýchlo rozšíril do celej Európy. Dekorovanie listami, brečtanom, imelom a farby ako červená, zelená a zlatá predstavujú kresťanské symboly krvi (Ježiša), večného života a darov, ktoré mu podľa Biblie priniesli traja králi. Zdobenie stromčeka pochádza z pohanského uctievania stromov. Podľa bibliografie zo 7. storočia sv. Bonifác povedal, že namiesto dubov by sa mala uctievať jedlička, keďže mieri špicom do neba a jej tvar pripomína svätú trojicu. Pojem „vianočný stromček“ sa však objavil až v 19. storočí. Vianočné piesne a koledy sú kombináciou kostolných spevov a ľudových piesní. Na popularite začali naberať až v 19. storočí, kedy si ľudia začali uvedomovať ich spoločenský význam. Asi dve najznámejšie vianočné piesne sú Tichá noc, ktorú v roku 1818 napísali Mohr a Gruber pre rakúsky kostol sv. Mikuláša v Obendorfe, a Jingle Bells, ktorú zložil James Lord Pierpont. Kuriozitou je, že pieseň bola pôvodne napísaná k Vďakyvzdaniu.

Čo sa darovávalo, celkom pripomína dnešok – hračky pre deti, príbory, tablety (na písanie!), čapice, oblečenie, sošky. Bohatší mohli darovať aj otrokov, exotické zvieratá ako papagáje alebo parfumy. Chudobnejší aspoň špáradlá, napr. z kostí rýb.

Kto tieto darčeky nosí? Ako kde. Niekde Ježiško, niekde dedo Mráz či Otec Vianoc. Inde zas Santa Claus či vianoční škriatkovia. Najzábavnejšie je asi Švédsko, tam je to vianočná koza.

Vianočné zvyky

Vo vianočnom období sa intenzívne myslelo aj na lásku a vydaj. Polnoc na Štedrý deň sa považovala za najpriaznivejší čas na ľúbostné čary. Hlavným úsilím bolo zabezpečiť, aby dievka neostala na ocot a dobre sa vydala. Tá, ktorá vydržala do štedrej večere nejesť, mala mať dobrého muža, mládenec zase ženu. Po tom, ako gazdiná dala štedrovečerné koláče do pece, lopatou vyháňala dievky z izby, aby sa rýchlo povydávali. Nechýbali ani veštby, pretože dievčatá boli zvedavé, akého budú mať ženícha. Po zametaní podlahy brávali smeti na krížne cesty a podľa toho, z ktorej strany bolo počuť brechot psa, usudzovali, odtiaľ prídu pytači. Starobylým zvykom bolo obuť sa hneď po vstaní z postele. Na Štedrý deň totiž platil zákaz dotknúť sa zeme bosou nohou. Novšie vysvetlenie bolo, že ak by človeka v  tento deň pichlo niečo do chodidla, mal by celé leto doráňané nohy.

Neodmysliteľným symbolom sviatkov je aj vianočný stromček, v niektorých regiónoch nazývaný aj jezuľan, kriskindl či polazník. Dostal sa k nám z územia Nemecka a Rakúska koncom 18. storočia. Spočiatku si ním zdobili príbytky obyvatelia v mestách, neskôr prenikol aj na vidiek. Prinášanie zelených vetvičiek do domov počas sviatkov je však staršieho dáta. Táto praktika bola zaužívaná už v predkresťanskom období. Zeleň symbolizovala život a mala rodine zabezpečiť prosperitu.  

Jedným z kľúčových obradných prvkov bol štedrovečerný stôl. Kedysi bol považovaný za kultové miesto a stál v rohu izby. Všetko v jeho blízkosti nadobúdalo pozitívne vlastnosti. Okrem štedrovečerných pokrmov kládli naň aj plodiny, napríklad strukoviny, mak a zrno z dožinkového venca. Nechýbali ani jablká, orechy, oblátky, cesnak, med, varené sušené slivky, pálenka, alebo víno. Vianočný stôl plný jedla vyzerá v každej krajine tiež trochu inak. Na britských ostrovoch nájdete „mäsové koláče“ či vianočný puding, na Sicílii sa môžete tešiť na 12 druhov rýb, na Malte zas na čokoládovo-orieškový nápoj. V mnohých krajinách pečú niečo medzi sladkým chlebom a koláčom, vo francúzsku buche De Noel, v Taliansku panettone. Seno pod stolom malo podporiť dobrú úrodu. Nohy stola obmotali reťazou, ktorú uzamkli. Na nej mali všetci položené nohy a to malo na princípe mágie zabezpečiť súdržnosť rodiny a zdravie. 

Vianočný čas bol vnímaný ako sakrálny, kedy sa dejú rôzne zázračné veci. Ľudia verili v existenciu nadpozemských síl, s ktorými môžu byť v týchto chvíľach v užšom spojení. O polnoci sa vraj menila v potoku voda na víno, zvieratá mali schopnosť hovoriť ľudskou rečou, z neba prilietali anjeli. Verilo sa aj v dočasný návrat zosnulých medzi svojich blízkych. Z toho vyplýva aj zvyk prestierať pri štedrovečernom stole aj pre zosnulých príbuzných a dávať im prvú lyžicu z každého jedla. Ako posvätné sa chápali kúty v miestnostiach a v mysliach ľudí boli prepojené s kultom mŕtvych. Preto do nich na Štedrý večer zvykli hádzať orechy pre duše mŕtvych.

Vianoce v Československu

Druhý prezident Československej republiky Antonín Zápotocký sa v roku 1952 prihovoril Čechoslovákom prostredníctvom rádia s dôležitým posolstvom.

„Ježiško vyrástol a zostarol, nárastli mu fúzy a stáva sa z neho Dedo Mráz. Už nechodí nahý a otrhaný, je pekne oblečený v baranici a kožuchu. “

Ježiška tak postupne nahrádzal Dedo Mráz a na Slovensku sa začalo viac dariť konzumného spôsobu prežívania Vianoc. Priala tomu o čosi lepšia situácia v zásobováni domáceho trhu, rozvoj televízie a neskôr aj atmosféra normalizácie, ktoré premenili Vianoce na rodinný sviatok. Z Vianoc sa stal sviatok, kedy sa stretávali všetci príbuzní pri sviatočnom stole. Po bohatej večeri alebo obede nasledovalo spoločné sledovanie rozprávok alebo iných programov či rozdávanie najmä praktických darčekov, či hračiek.

Na sviatočný stôl sa dostal aj kapor, ktorý sa kupoval vždy pár dní pred Vianocami. Rodina tak vždy pred Vianocami mala o jedného člena domácnosti, ktorý plával vo vani naviac. Rady na kaprov častokrát nemali konca. Pokiaľ sa niekto pozabudol, pred Vianocami už kapra nezohnal. Deti často dostávali podobné darčeky. Knižky, stavebnice, hračky, autodráhy, detske kočíky, maliarske potreby, bábiky, sane či dokonca boby. Plastové boby sa zháňali veľmi ťažko a predávali sa ako tzv. podpultový tovar.

Zrušené Vianoce

Do roku 432 sa Vianoce stihli rozšíriť do Egypta a v stredoveku už tento sviatok oslavovali ľudia po celom svete, čím sa pohanské slávnosti dostali do úzadia. Od tohto času sa teda narodenie Ježiša Krista oslavuje 24. decembra a 6. január sa stal dátumom príchodu Troch Kráľov. Nie všetci panovníci však boli s Vianocami úplne stotožení a snažili sa ich zrušiť, čo sa aj na istý čas podarilo.

Reč je o Oliverovi Cromwellovi, anglickom štátnikovi a vodcovi anglickej revolúcie. Ten so svojimi prívržencami puritánmi bojoval proti írskym katolíkom a v 17. storočí doslova zrušil Vianoce. Toto obdobie však našťastie netrvalo dlho. V roku 1660 na trón zasadol Karol II., ktorý tento sviatok “obnovil” a kresťania sa mohli po približne 15 rokoch opäť tešiť.

O zrušení Vianoc vedia svoje aj v Spojených štátoch. Do relatívne čerstvo osídlenej Severnej Ameriky ich totiž v roku 1620 ani nepriniesli. Istý čas boli v Bostone tieto sviatky dokonca zákonom zakázané, pretože Američania odmietali prijať čokoľvek britské a Vianoce ignorovali aj po Americkej revolúcii. Oficiálnym štátnym sviatkom sa stali až 26. júna 1870.

Zdielať na Facebooku  
Vyfiltruj si články podla kategórie